Nezamestnanosť ako výzva pre novú vládu

Problém nezamestnanosti je absolútnou stálicou všetkých politických programov. Programové vyhlásenie vlády 2016-2020 (PVV) nie je výnimkou. Ako aj pri iných bodoch programu, aj opatrenia na boj proti nezamestnanosti majú príchuť nedovareného obeda.

Už samotný štvorročný cieľ podlezenia 10% miery nezamestnanosti, ktorý sa podľa niektorých štatistík podarilo dosiahnuť skôr, ako sa PVV vôbec schválilo, naznačuje nie príliš veľké ambície. Sľub vytvoriť 100 000 pracovných miest môžeme zase brať prinajlepšom ako metaforu. Pokiaľ sa vláda nechystá nabrať 100 000 nových úradníkov, alebo otvoriť sedem nových štátnych podnikov veľkosti Slovenskej pošty, môže prinajlepšom vylepšiť podnikateľské prostredie natoľko, aby prišlo k vzniku nových pracovných miest. Inak povedané, ak nebude hospodárstvo rásť, nové pracovné miesta nebudú. Ak bude, tak budú.

Otázne však je, či tých 100 000 nových pracovných miest nebudú musieť zaplniť Rumuni a Ukrajinci. Nedostatok kvalifikovaných zamestnancov je populárny šláger na stretnutiach podnikateľov. Na Slovensku je problém s nezamestnanosťou, ale s nezamestnanosťou dlhodobou, nezamestnanosťou nízko kvalifikovaných ľudí a absolventov.

Zhruba 1/4 nezamestnaných (70 000) je na úrade práce už viac ako 4 roky, pred krízou to bolo 50 000 ľudí. Priemerná dĺžka nezamestnanosti narástla z 13 mesiacov v 2010 na 16 mesiacov v 2015. V dlhodobej nezamestnanosti patríme k najhorším krajinám v EÚ. Nezamestnanosť mladých je viac než 2-násobná v porovnaní s Českou republikou.

V PVV sa k tejto téme prakticky len recyklujú staré opatrenia. Tzv. „individuálny prístup“, ktorý znamená podporu „subjektov sociálnej ekonomiky“, teda poskytovania rôznych výhod za zamestnávanie tých či oných problematických skupín. No zaplatené pracovné miesto často prežije len dovtedy, kým ho niekto (teda štát z peňazí daňovníkov) platí. Nakoniec, prečítajte si čerstvú správu NKÚ o podpore zamestnávania mladých: „Ako uvádza úrad, z vytvorených pracovných miest pre mladých ľudí bola zrušená viac ako štvrtina ešte pred ukončením projektu, a to hlavne pre nezáujem mladých nastúpiť na pracovné miesta.“

Na problémy treba ísť od koreňa. Problémom je, že minimálna mzda je v Krompachoch vyššia ako v Prahe, vysoké daňovo-odvodové náklady, vysoké náklady na prijatie zamestnanca (administratívne, aj finančné), nižšia flexibilita pracovného trhu (výrazne sa zhoršila možnosť získať pracovné skúsenosti cez prácu na dohodu, alebo cez agentúrnu prácu) a nízka praktická kvalita absolventov.

Nízkokvalifikovaným by skôr ako „individuálny prístup“ pomohla aspoň regionalizácia minimálnej mzdy (napríklad vyšším odvodovým zvýhodnením), návrat zvýhodneného dočasného zamestnávania, rozšírenie odpočítateľnej odvodovej položky (tá nestíha ani kopírovať rast minimálnej mzdy). A v neposlednom rade skutočné uvedomenie si, že malý zamestnávateľ nemôže byť tak regulovaný ako zamestnávateľ, ktorý má 1000 zamestnancov. Lebo takýto zamestnávatelia ani do Letanoviec ani do Kežmarku nepríde. Nezmyselných deregulácií treba zrušiť stovky, bez toho nezamestnanosť dlhodobo nezamestnaných sama neklesne.